Prosinec 2011

Hra na skrývačku

9. prosince 2011 v 23:00 | :Dilin
-Bojím sa...Nájdu ma? Och, snáď nie. Nesmú ma vidieť takúto. Potrebujem silu. Potrebujem pomoc. Potrebujem viac času. Nie, hlavne nech ma tu nenájdu. - S týmito myšlienkami v hlave zaspala. Zaspala celkom sama, opustená, vystrašená a s rozmazaným make-upom, ktorý pripomínal nejakého strašidelného clowna z hororu.
Zrazu sa uprostred tmavej noci ocitne na streche vysokej budovy, nakloní sa dole, aby videla, v akej výške je - a zrazu padá. Padá, padá, a popritom už myslí len na to, aké to bude. Aký bolestivý bude náraz a aký neopísateľne blažený pocit bude cítiť na duši. Napriek tomu má stále strach. Už-už je pri zemi a čoskoro z nej bude len mŕtve telo na prázdnom chodníku. Vtom sa prebudí. - Bol to len zlý sen. - Plytko dýchajúc sa rozhliadne okolo seba, vôkol nej sa týčia staré ošarpané budovy. Je schúlená v rohu pri jednej z nich a má strach. Stále. Uvažuje - Naozaj to bol zlý sen? Nebolo by to takto lepšie? - Túto na prvý pohľad východiskovú myšlienku zaženie ťažko, ale predsa. Veď nechce ukončiť svoj život. Bolo by to asi unáhlené riešenie. Odpustili by jej tento čin všetci jej známi? Jej priatelia, ktorých nemá na rozdávanie, by ju určite pochopili. Je o tom presvedčená. Ale čo jej náhradná rodina? Hoci by pre nich nebolo jednoduché rozlúčiť sa navždy so svojou adoptovanou dcérou, zvládli by to? Ľúbia ju. Ľúbia ju tak, ako môžu rodičia ľúbiť svoje vlastné dieťa. - Nie. Určite by to psychicky nezvládli. Starali sa o mňa, dávali mi svoju lásku, dávali mi všetko, čo si môže teenager priať. Čo mi vlastne chýba? Prečo som taká nešťastná? A čo vlastne bude, keď ma nájdu? Ako sa im budem môcť pozrieť znovu do ich ustarostených, ale stále láskavých očí? - Takto sa zamýšľa ešte chvíľu, až kým znova nevpadne do ríše snov. Tieto sny nie sú o nič lepšie, ako jej posledný sen. Tentoraz však nestojí niekde vo výške, teraz uteká pred ničivým tornádom. Uteká tak rýchlo, že si ani nevšimla, že sa blíži ku obrovskému domu. Vo dverách stoja jej adoptívni rodičia a volajú na ňu, nech beží rýchlo dovnútra. Len čo dobehne k dverám, tornádo zmizne. Len tak sa zrazu stratí, akonáhle zacíti ruky jej rodičov okolo svojich pliec. Cíti lásku. Cíti bezhraničné bezpečie...
Keď sa ráno prebudí, z hlboka sa nadýchne a do nosa jej udrie svieži ranný vzduch. Trasie sa od zimy. Najradšej by sa vrátila späť domov. Do teplého, bezpečného domova. No bojí sa. Tento zničujúci pocit, že sa postaví pred rodičov a nebude sa im vedieť pozrieť do očí, jej bráni v návrate domov. Začína pociťovať hlad. Je to už presne desať hodín, odkedy utiekla z domu. -Pred čím vlastne utekám? Stále na to nemôžem prísť. - Postaví sa, opráši zo seba špiny zo zeme, rukou si prehrabne vo vlasoch a začne kráčať...
Prechádza nejakou starou, neobývanou ulicou a v skutočnosti ani nevie, kam ide.